Travelling, tips&tricks: Day 21 - Chile - Patagonia, Torres del paine

Rano sme zbalili stan, spravili sme si ranajky a hor sa dalej. Kiezby sme sa vytrepali skor ako o 13tej, ale dospavali sme tu bezsennu noc. Moje nohy trpia uz na zaciatku. To bude zas den. Inak je polooblacno, vyzera to zatial fajn. Slapeme dalej. Plan je dorazit do kempu Italiano, ktory je zadarmo, aj ked, nie su tam sprchy. Nebavi ma nic fotit, jedine na co sa sustredim su tie otrasne boty, ktore mi zneprijemnuju zivot. Tlacia ma na clenkoch, ktore som si uz vypchala vatou, oblepila leukoplastami, no tej tupej bolesti, sa nie a nie zbavit. Kiezby som ich mala otestovane v inych ako sneznych podmienkach, a kiezby som si na hosteli nenechala moje milovane merrell tenisky. Takze trpim, som neprijemna, nechce sa mi nic fotit, ani pozovat na fotkach. Chce sa mi skratka teleportovat niekam prec. Ale kedze sa nachadzame niekde uprostred treku, nezostava mi nic ine, iba trpiet a slapat na dalsi koniec. K tomu vsetkemu sa dvihol este vetrisko, ktory fuka proti nam, poletuje sneh a cele mi to pripada ako nejaky zatazkavaci test prezitia v prirode. Asi o 4tej dorazime do Los cuernos, kde je chata, varia teply caj, a mozno postavit aj stan za kempovne. Zistujeme, ze nas ciel 'italiano' je asi dalsia hodine-dve cesty dalej. Turista vravi, ze to tam vraj pachne a su tam potkany. S tym, ze naozaj strasne fuci, co chodzu stazuje a ja nie som schopna ist dalej bez psychickej ujmy. Bea sa tusim pridava na moju stranu, takze sme dve proti Rudymu, ktory chce ist dalej. Nakoniec tam zostavame, postavime stan, ktory ledva ze neodfukne, varime tradicne cestoviny s parkom, caj a ideme spat. Som stastna. Aspon do momentu, kym zacnem opat mysliet na to, co ma caka zajtra. Nic teda nejde podla planu, z dvojiteho W sa nas(alebo minimalne moj) okruh krati na jednoite U. Kasleme na Vale frances, nic ine nam ani neostava. Cas nepusti. V noci priserne fuka, palicky od stanu mi vetrisko prehyba nad hlavou, strasne to huci a neda sa zaspat. Ani tabletky na spanie nepomahaju. Zo spacaku mi netrci ani len nos. Je mozne, ze sa udusim na nedostatok kyslika. Co ma irituje najviac je, ze ten vecerny caj sa pyta von. A tak z krasne vyhriateho spacaku musim liezt von, obut si smrtelne topanky a ist to niekam 'opriet'.